Archaické prezívki

Súčasťou záhorských nárečí sú aj prezývky obcí. Sú to žartovné názvy, ktorými sa susedné alebo aj vzdialenejšie obce navzájom prezývali. Prezývky sú utvorené od typického jedla, ktoré sa v obci užívalo, od zvláštností terénu, v akom sa obec rozprestierala, od zamestnania alebo výrobkov vyrábaných v dedine, od rečových zvyklostí alebo iných zvláštností typických pre dané prostredie.
Prezývky sú vtipné, a preto im venovali pozornosť aj pestovatelia humoru.
František Václav Peřinka si vo svojej knihe Veselé putovanie po Slovensku všíma okrem veselých historiek aj vzájomné prezývky susedných obcí. Prechádza od juhu a začína Dúbravkou, ktorej obyvateľov nazývali Krobóti, ako sa volali Chorváti, a Rakári, lebo chytali raky a predávali ich až vo Viedni. Lamačanov prezývali Muhári, lebo vyslovovali tak ako Chorváti muha namiesto mucha. Bystričania boli Kúdelkári a Mariatálčania zase Kikiríci, lebo pred púťou zarezovali veľa kohútov. Pajštúnčania sa prezývali Luláci, lebo radi pijú, lulajú víno.
V Lozorne, ľudove Razolno, sa na otázku „Kam ideš?“ odpovie: „Do Jého“, t. j. do Lozorna a z toho je aj prezývka. V Hochštetne sú Parádňíci. Aj ženy tu nosili na čižmách podkovičky a zlatom vyšívané goliere. V Jakubove v okolitých močiaroch škrekotali žaby, preto ich prezývali Škrekári. V Gajaroch jedávali veľa jadierok z tekvíc, až dostali chorobu opar, od toho aj názov Oparisci. V Lábe vravia na ženáča mužák. Z toho povstala prezývka Mužáci. V Plaveckom Štvrtku zbierali po okolitých lesoch mravčie vajíčka a predávali ich na trhu v Bratislave pre vtákov. Z toho je pomenovanie Bravenčári. V Malackách hauze vuáčá a buato hádžú uopatama. Prezývajú ich obyvateľov Pohodkári. Názov je od slova pohodki, čo sú dlhé žemle k pečienkam, ktoré predávali na trhu.
V Rárbochu (Rohožníku) je prezývka obyvateľov Krivičkári. Levárčania sa volali Chráščané, lebo sadili veľa kapusty, ktorá sa tu volá chrášč. Levárčanov prezývali aj Hrnčárané podľa hrncov, ktoré zhotovovali habáni, čo tu žili. Na Búroch je prezývka obyvateľov Kolomažňíci. Cibulári, tak nadávali obyvateľom Borského Svätého Jura, lebo predávali vo Viedni zeleninu. Okrem toho ich volali aj Puáteňíci, lebo tam bolo veľa plátenníkov. Kúťanom hovorili Krivičkári, lebo sa bili nožíkmi – krivákmi.
Radimovčanov prezývali Hučáci podľa hučania vetra do vínneho krčaha, keď išiel Radimovčan do Skalice pre víno. Lopašovčanov nazývali Mrkvári, lebo neradi jedli mrkvu. Skaličanom nadávajú Fazulári podľa fazule, ktorú radi jedia. Vravia im aj Blechári a u Sudoměřičanov boli Kuruci, Beťári a Uherské potvori. Prezývka Seničanov je Púlvídňané, lebo držia hore groš. Tamojších ševcov prezývali Jojkári, lebo šili boty jojki. Vo Vrbovciach boli Čiláci lebo tu sa včuľ povie čil.
Prezývky obcí sú v pohybe. Časom vznikajú nové, ktoré neboli zaznačené. Napríklad Brodčanov prezývajú Psíčkari, lebo jedia psie mäso. Ako rečové zvláštnosti upútali skúmateľov nárečia, a preto sa dostala otázka na prezývky aj do nárečových dotazníkov.
V 26. dotazníku Václava Vážneho je 13. otázka venovaná prezývkam. Zo Stráží sa uvádzajú tieto prezývky: Strážania sú Pluskári, lebo pracujú ako murári. Šaštínčanov prezývajú Jehličkári, podľa ihličnatých lesov, ktoré rastú na okolí. Smolinčania majú prezývku Oharkári podľa uhoriek, ktoré radi pestujú. Čárania sa prezývajú podľa včelích trúdov. Štepanovčanov volajú Hrachári, lebo pestujú hrach. V Gajaroch zaznačili prezývky v takýchto rýmoch:

Oparisci Gajarané,
v Jakubovje majú recht,
Levárčané Chráščané,
Stupavčané Parádňíci,
trčaua im suáma z rici,
Zóhrané Cibulári, Česnekári,
Štvrtčané Bravenčári,
v Kiripolci sviňe kujú
a v Mauackách im rici oblizujú.

Samuel Hattala zaznačil v Prietrži tieto prezývky a posmešné veršíky o susedných obciach: Prietržanov na okolí prezývajú Tetéjčané podľa slova tetéč, ktorým vraj volajú tetkinho muža. Iná prezývka Otéd je podľa slova otéd, ktoré značí zámeno odtiaľ. Hlbočania sa volajú Blvoňi a Dolinári, obyvatelia Podbranča – Doliny sú Ponďeukári, lebo hovoria: „Len kebi teho ponďeuka nebiuo.“ Turolúčania čiže Turané sú Búbelé, lebo namiesto bol hovoria bú. Čáčovčanov prezývajú Chuapíčkové, pretože hovoria „Ja chuapíčku“. Rybčania z Rybiek sú u susedov Chauaňi, lebo chlapcov volajú chauaňi. Bukovjané, obyvatelia Bukovca, majú prezývku Repáci, lebo dorábajú veľa repy. Brezovanom z Brezovej pod Bradlom prischla prezývka Tatari.
Z Prietrže sú tieto veršíky s prezývkami susedných obcí, ktoré sa spievali:

Prítržané vitesali korito,
Pasekári nevjedzeli, co je to,
Prítržané uderili na buben,
Pasekári zutekali do humen.
Prítržané Kamenári,
Hubočané Košinári,
Hraďiščané Vápeňíci,
Osušané skoro šeci.

A takto si žartovne vravia obyvatelia susedných obcí, napríklad Prietržania Pasekárom (prietržské kopanice):
Pasekári, Rakári, vozili sa na kári (alebo) vézli kozu na kári,
kára sa im zuámaua a koza im skapaua (zdochla),
nemjeli co jesci, zedli fúru alebo s koze kosci.

Turolúčanom:
Turané sú búbelé, majú huavu s kúdele
a vuasi zas s konopí, ide im to do noti.

Prezývky obcí boli na Záhorí ako aj inde na Slovensku veľmi obľúbené. Dostali sa dokonca aj do piesní (J. Blaho: Záhorácke pjesňičky 2, 129.) Využil ich aj spisovateľ Štefan Moravčík vo svojej knihe záhorských povestí V Kiripolci svine kujú (1988, s. 96-97).

Literatúra:
Peřínka, V. F.: Veselé putovanie po Slovensku. Praha 1934.
Vážný, V.: Dialektologické dotazníky pre Slovensko. Martin 1921.