Martin Orgoník Kunovský (1887-1916)

28. mája uplynie 129 rokov od narodenia ľudového básnika Martina Orgoníka Kunovského (1887-1916). Pri speve často improvizoval – tvoril súčasne text i melódiu. Rovesníci ho vnímali ako samorastlého vodcu kunovskej mládeže. Jeho literárne záľuby, cit pre melódiu a rým, a rozvinutý talent z neho robia človeka s poetickou dušou. Ale tragédie v jeho rodine spojené s dôsledkami I. svetovej vojny ho zachytávajú aj ako vojnovú obeť, hoci okolnosti jeho dobrovoľného odchodu zo života sú diskutabilné a dnes už aj ťažko dešifrovateľné. Pri pokuse o zbehnutie na talianskom fronte si Martin Orgoník Kunovský bodákom zranil nohu. Útek nedokončil. Musel sa vrátiť na rakúsko-uhorskú stranu frontu. Ako nespoľahlivého ho následne prevelili do Prešporka. A tam, aj ako akási revolta - útek pred súdnym stíhaním, ktoré ho tak či tak čakalo, sa 17. marca 1916 zastrelil. Jeho meno nájdeme i na pamätníku padlých z I. svetovej vojny v Kunove (od roku 1976 miestna časť Senice). Od roku 1934 je osadená pamätná tabuľa aj na jeho rodnom dome v Kunove.
„Jaro, ty si kúzlom nášho žitia,/ ty dávaš sily čerstvej k životu!/ Ty uvádzaš nás v nádej, istotu,/ keď prídu boje, búrky, vlnobitia!“/ Tieto verše z básne „Jar“, vyšli 9. mája 1914 v časopise Slovenský hospodár. Jar 1915 bola pre Martina Orgoníka už vojnovou. Veď 16. januára 1915 s bratom Pavlom dostali povolávací rozkaz - narukovať. Začiatku jari 1916 sa už nedožil, keďže pred krutým trestom za zbehnutie „ušiel“ do večnosti.
Z tvorby ľudového básnika roľníckeho pôvodu Martina Orgoníka s  prídomkom „Kunovského“ (narodil sa 28. mája 1887) 29 básní nájdeme vo výbere Ludvíka Kühna  „City srdca“ (1929). Básne Martina Orgoníka sú i v Kühnovej útlej knižke „Kraj Hurbanov v poézii“ (s podtitulom Ľudové verše zo Senice, Čáčova a Kunova). Tohto ľudového básnika nám L. Kühn zachoval i  v knihe „Buditelia župy Bratislavskej“ a bol tiež hlavným rečníkom, keď pamätnúj tabuľu na rodnom dome Martina  Orgoníka odhalili v Kunove 24. júna 1934.
Stopu tohto básnika bez odborného literárneho vzdelania, ale zato s talentom zachyteným i v dobovej tlači a uznanlivo prijatým literárnymi kruhmi, nám zachovala i publikácia Vladimíra Jamárika (1921-2011) „Kunov 555 rokov“ (vyšla roku 2007), hoci v nej je uvedený nesprávny dátum úmrtia (17. november) namiesto správneho 17. marca 1916.
Najviac  o jeho tvorbe i tragických životných okolnostiach z rodiny Martina Orgoníka Kunovského regionálny historik Vladimír Jamárik zachytil v publikácii „Literárny Kunov,“ vydanej Záhorskou knižnicou v Senici roku 2001.
Martin Orgoník ukončil len základné vzdelanie. Mal šesť súrodencov ( troch bratov  - Pavla, Jána a Štefana a tri  sestry - Annu, Katarínu a Kristínu). Ku knihám a textom kalendárov sa dostal už v rodine. Jeho otec bol totiž  na tie časy relatívne pokrokovým gazdom. Dospievajúci Martin sa postupne dovzdelával sám aj z kníh a časopisov od blízkych, z prejavov politikov na predvolebných mítingoch, samovzdelávaním,  aj praktickým tréningom, keď na verejných zhromaždeniach bol i sám neraz rečníkom.
Stal sa samorastlým vodcom kunovskej mládeže. Rovesníci  jeho talent vnímali  počas zimných večerov na priadkach, alebo v lete na besedách pri vyhni uprostred Kunova, kde „často improvizoval, tvoril súčasne text i melódiu.“ Postupne sa vzdelával v oblasti hospodárskej i roľníckej osvety, učil sa z aktivít mužov, prebúdzajúcich náš ľud k národnému uvedomeniu vo vtedajšom Uhorsku. Zúčastňoval sa na roľníckych zjazdoch v Skalici. Tam sa zoznámil  i s osobnosťami, ktoré ho ovplyvnili. Spoznal tam i lekára a politika Pavla Blahu (1867-1927), propagátora bratstva Čechov a Slovákov. Blaho mu vraj tajne dokonca daroval pre Kunov  viac ako 100 zväzkov kníh. Martin Orgoník sa spriatelil i so Štefanom Janšákom (1886-1972) z Osuského, archeológom, politikom a spisovateľom. Od neho dostával české knihy a časopisy a on bol pre Ludvíka Kühna inšpirátorom, aby nám túto osobnosť zachoval.  V Skalici spoznal napríklad i Milana Hodžu (1878-1944), slovenského poslanca za Kulpin na Dolnej zemi a redaktora Slovenského týždenníka (1903-1918). Vladimír Jamárik v Literárnom Kunove zachytáva Martina Orgoníka Kunovského aj ako nebojácneho v čase, keď tam v sprievode 12 žandárov na predvolebný míting roku 1910 prišiel Milan Hodža. Vtedy kandidoval do Uhorského snemu za Slovenskú národnú stranu za okresy Senica a Vrbové. „Hlasovacie
právo mali vtedy iba muži, aj to len tí, ktorí platili aspoň 5 korún priamej dane. Aby zabránili Hodžovmu zvoleniu, usilovali sa stoj čo stoj zmenšiť počet slovenských voličov aj tým, že ich skúšali, či vedia po maďarsky čítať a písať. Kto nevedel, nesmel voliť. Orgoníkovi predseda komisie po skúške oznámil, že čítať síce vie, ale písať nie!“  Pritom sa v mladosti v službe u maďarského gazdu vo Farkašíne  chcel v nej zdokonaliť, lebo „v štátnych školách sa vyučovalo po maďarsky, v cirkevných čiastočne i po slovensky. Kto však maďarčinu neovládal,  bol stratený či už na slúžnovskom úrade alebo u notára.“ Píše V. Jamárik.
„Novinárske články ožiarujúce jasným svetlom pomery slovenskej dediny, básne s národnými a nábožensko-filozofickými motívmi, bohatá korešpondencia s priateľmi a známymi vyšli z jeho prostého pera, namáčaného do vlastnej krvi.“ Píše v predslove knižky City srdca z Orgoníkovej tvorby jeho priateľ Štefan Janšák. K spevavým veršom jeho básní tam nájdeme aj túto charakteristiku: „...predchnutá je čistou, krištáľovou a priezračnou filozofiou života, otvárajúcou do koreňa najskrytejšie tajnosti duše, neschopnej niečo zakrývať, alebo chovať len tieň zadných, tým menej kalných úmyslov...“ Keď sa mu vraj pri písaní básní nedarilo, chodil do skromnej rezbárskej dielne, kde spod jeho rúk vychádzali i rozkošne rezané praslice, truhličky a kolovrátky, ktoré si devy z Kunova odnášali spolu s básničkami.
Ťažkosť slovenského roľníka vystihol aj takto: „Za poslednú triedu v zemi/ sme len považovaní,/nikde si nás nik nevšimne/, vždy sme odstrkovaní./ Roľník neni nikde nič,/ tomu patrí pluh a bič.“/ Ľudový básnik i uznávaný rečník sa od rovesníkov z gazdovskej rodiny líšil aj empatiou voči chudobným. Ludvik Kühn spoznával Orgoníka po jeho smrti v Kunove aj v rozhovore s jeho bratom Štefanom, s kamarátmi i zo zachovaných zápiskov, ktoré sme videli i v zbierke súčasného Kunovana Jána Pukančíka. Orgoník „...keď poznal, ako také dedinské zábavy často končia pitím, a bitkou, zanevrel na ne, usiloval sa odviesť mladíkov k ušľachtilejšej zábave, k čítaniu, k divadlu, k prednáškam...“ Povzbudený inými šíril vôkol seba národné povedomie.
Ťažkosti, s ktorými sa po vypuknutí I. svetovej vojny (1914-1918) borila Martinova rodina, zapísali sa na jeho tragickom osude. Traja synovia museli na front, jeho mladší brat Pavol padol už zakrátko, po čom si ich otec siahol na život. Zanedlho umrel i starý otec. Martin, ktorý bojoval najskôr na srbskom fronte v Srieme v Putinci (tam vzniklo viac jeho básní), sa potom dostal na taliansky front. Pri pokuse o útek k Talianom sa bodákom zranil a musel sa vrátiť, čo bol dôvod na vojenský súd. Prevelili ho do 72. pluku do Prešporku. Pripadlo mu ako mladému poddôstojníkovi (slobodníkovi) zvládať záložníkov, viac ako 50-ročných mužov. Mäkké srdce, neochota nedisciplínu riešiť trestami a následne konflikty s nadriadenými veliteľmi sa podpísali pod jeho tragický odchod zo života. Zastrelil sa 17. marca 1916, čím zrejme riešil nielen depresiu z rodinných úmrtí, ale aj únik pred najprísnejším trestom, ktorý mu za neúspešný pokus o zbehnutie tak či tak hrozil.
Príbeh poetickej duše Martina Orgoníka Kunovského v sebe snúbi i vôľu po plnohodnotnom s krásou, melódiou a rytmom verša spojenom živote, i tragiku - ako vojna i tie najvznešenejšie ciele prekazí - Inter arma silent musae (Medzi zbraňami mlčia múzy.). Martina Orgoníka pochovali v Prešporku.
Regionálny historik a učiteľ Vladimír Jamárik spolu s profesorom Michalom Schmidtom  roku 1959 založil Okresný vlastivedný krúžok v Senici. Jeho členmi boli  dospelí i niektorí žiaci vyšších ročníkov. „Päť rokov sme vydávali vlastivedný bulletin, zhromažďovali nálezy a dary pre okresné vlastivedné múzeum, ktoré malo byť v budove terajšej Záhorskej galérie. Z múzea však potom zišlo, lebo mesto nemohlo zabezpečiť budovu.“ Čítame na strane 71 Literárneho Kunova.
Verme, že aj informácie a exponáty či knižky, alebo i rukopisy zo starých denníkov Martina Orgoníka Kunovského sa raz stanú súčasťou Mestského múzea v Senici, ktoré má vzniknúť v niekdajšom bare Pyramída v Mestskom kultúrnom stredisku v Senici. Azda po energetickom audite na budovu domu kultúry, rozhodnutiach o rekonštrukcii priestorov, a po nájdení peňazí múzeum, za ktoré už roku 1959 Seničania horlili, múzeum vznikne.

Zdroj: https://www.zahorskakniznica.eu/index.php?option=com_content&view=article&id=828:pred-sto-rokmi-v-preporku-zomrel-udovy-basnik-martin-orgonik-kunovsky-1887-1916&catid=35:kniznica