Plavecký Peter

 

 

 

 

 

Odev mužov

Odev mužov na prelome 19. a 20. storočia tvorila košeľa, gate, zástera, nohavice, lajblík, kabátik, halena a kabát. Nezachovala sa žiadna podrobnejšia informácia o nosení mužského kožucha v tomto období, hoci sa tak dá predpokladať.

Mužská košeľa - Na všedné dni sa koncom 19. storočia nosila košeľa z domáceho konopného plátna, na sviatočné dni z jemnejšieho kupovaného bavlneného plátna. Mala rovný strih, so širokými rovnými rukávmi, rozparkom a nízkym stojatým golierom, ktorý sa zaväzoval na pár bielych tkaníc. Všedná košeľa nemala žiadnu výzdobu. Sviatočná košeľa bola na hrudi z oboch strán rozparku a na koncoch rukávov zdobená užším pásom bielej dierkovej výšivky. Začiatkom 20. storočia sa začali aj košele na všedné dni šiť z bavlneného, ale hrubšieho plátna. Zmenil sa aj strih košele. Rovný strih bol vystriedaný strihom mestských košieľ, ktoré mali už rukávy s manžetami, vpredu sa zapínali na rad bielych gombičiek a stojatý golier bol nahradený úzkym preloženým golierom. Košele mestského strihu boli bez výšivky. Všedné pracovné konopné košele sa nosili nezakasané do plátenných gatí. Len v čase žatvy sa košeľa prepásala úzkym koženým remeňom, na ktorom bol zavesený oselník s osličkou na brúsenie kosy. Sviatočné košele sa nosili vždy zakasané do gatí i nohavíc.

Gate - Gate, gace boli ušité z domáceho konopného plátna. Boli rovného strihu, každá gaťa z jednej poly plátna. V rozkroku mali všitý väčší štvorcový klin, ktorý umožňoval pohodlnejšiu chôdzu. Siahali takmer po členky. Spodný okraj gatí bol zdvojený a vystrapkaný. Vystrapkanie chránilo spodný okraj pred predratím. Vpredu v páse mali krátky rozparok. V páse ich pridŕžala uviazaná hrubšia šnúrka, ktorá bola vtiahnutá do úzkeho obalku na hornom okraji gatí. V letnom období boli plátenné gate súčasťou všedného i sviatočného odevu. V nedeľu mohli ísť v nich muži aj do kostola a mládenci odpoludnia na tanec. Muži v nich aj spávali. V zimnom období sa gate obliekali pod súkenné nohavice.

Mužská zástera - Zástera, záscera bola zhotovená z jednej poly modrého plátna. Nad spodným okrajom mohla byť zdobená pásom strojového preštepovania. Nosila sa len ku plátenným konopným gatiam. Zakrývala rozparok na gatiach a súčasne ich pri práci chránila pred znečistením Tvorila súčasť letného všedného i sviatočného odevu mužov. Mládenci si zvykli pri tanci jej ľavý spodný roh zakasať za pás.

Nohavice. - V 19. storočí boli nohavice šité z jemnejšieho bledomodrého súkna. Podšité boli hrubším bielym barchetom. Mali tradičný krojený strih s dvomi rozparkami bez zapínania. Okolo rozparkov a na bočných švíkoch bolo ozdobné šnurovanie z tmavomodrej harasovej šnúrky. Nohavice sa nosili do čižiem. V lete patrili súkenné nohavice skôr k slávnostnému ako sviatočnému oblečeniu. V zime sa nové nosili na sviatočné dni a staršie, obnosené aj vo všedné dni. Mládenci zvykli mať v rozparkoch nohavíc vloženú väčšiu bielu, bielo vyšívanú vreckovku, ručníček, dar od svojho dievčaťa.
Na prelome 19. a 20. storočia sa začali nohavice šiť z tmavého cajgu - hrubšej bavlnenej tkaniny, ktorá svojim vzhľadom napodobňovala vlnenú látku. Zmenil sa tiež strih, nohavice zostali úzke, do čižiem, ale namiesto dvoch rozparkov bez zapínania mali už len jeden rozparok so skrytým zapínaním na gombičky. Po oboch stranách rozparku mali po jednom všitom vrecku. Koncom 20. a začiatkom 30. rokov 20. storočia začali muži nosiť aj nohavice jazdeckého strihu a postupne aj nohavice širokého mestského strihu s manžetami. Každom období vždy mladšia generácia mužov začala nosiť novšiu formu nohavíc a staršia generácia donášala staršiu.

Sviatočný odev mladého muža, 30. roky 20. st.

Lajblík - Lajblík, prucel patril k sviatočným odevným súčiastkam, vo všedné dni sa nenosil. Patril k bielej bavlnenej vyšívanej košeli. Siahal do pol hrude, zapínal sa len na horný a spodný gombík. V nedeľu do kostola a na slávnostné príležitosti bol z tmavšieho hodvábneho saténu, na nedeľné odpoludnie alebo na tanec len z kartúnu. K nohaviciam z cajgu sa lajblík nenosil. Nosenie vesty mestského strihu z toho istého materiálu z akého zvykli byť nohavice bolo skôr zriedkavé. K širokým mestským nohaviciam s manžetami sa vesta vôbec nenosila.

Mužský kabátik - V 19. storočí, chladnom zimnom období nosili muži na košeli oblečený krátky kabátik z bledomodrého súkna z akého boli ušité aj šnurované nohavice. Kabátik siahal približne do pása. Keď sa začali nosiť nohavice z cajgu, začali sa z neho šiť aj kabátiky, ktoré siahali niže pása, mali úzky preložený golier a dvojradové zapínanie. Začiatkom 20. storočia sa cajgové nohavice a kabátiky nosili vo všedné i sviatočné dni. V priebehu prvej polovice 20. storočia sa na sviatočné dni postupne dávali šiť alebo sa kupovali už konfekčné obleky mestského strihu, s jednoradovým zapínaním, z tenších a ľahších šatových látok.

Halena, halina je druh mužského dlhého vrchného odevu, rovného strihu z hrubšieho bieleho súkna, ktorý sa nosil hlavne v chladnom, zimnom období. Siahala niže kolien, pod hrdlom bývala zopnutá remencom, inak bola bez zapínania. Charakteristickým znakom haleny je veľký obdĺžnikový golier, ktorý visel dolu chrbtom a počas nepriaznivého počasia mohol slúžiť ako ochrana hlavy. Okraje a švíky haleny boli zdobené našitými bielo-červenými šnúrami a pásikmi súkna. Nosila sa iba prehodená cez plecia, na kabátiku, neobliekala sa do rukávov. Halena bola nákladná odevná súčiastka, preto ju nevlastnil každý muž. Patrila hlavne do tradičného odevu mužov v 19. storočí. V obci ju začiatkom 20. storočia nosil vo sviatok už len jeden jediný starší muž.

Kabát - Halenu začiatkom 20. storočia v oblečení do chladného a zimného počasia vystriedal kratší, trojštvrťový kabát mestského strihu s dvojradovým zapínaním a veľkým preloženým golierom. Kabáty sa šili z hrubších a pevnejších tmavých šatových látok. Muži ich pre ich praktickosť nosili ešte na začiatku druhej polovice 20. storočia.

Mužský účes - začiatkom 20. storočia nosili niektorí starší muži dlhšie účesy. Vlasy boli na vrch hlavy rozčesané pútcom na dve strany a siahali niže uší. Pod vplyvom vojenských predpisov v rakúsko-uhorskej armáde väčšina mužov, ktorá v armáde slúžila začala nosiť už koncom 19. storočia účes s kratšie strihanými vlasmi. Hlavu slobodného i ženatého muža, vo všedné i sviatočné dni, v lete i v zime pokrýval čierny plstený klobúk s oblým dienkom a dohora vyhnutou strieškou. Tvarované klobúky mestskej formy i čiapky so štítkom sa začali nosiť až v priebehu prvej polovice 20. storočia.

Tradičný odev troch generácii,  začiatok 20. st.

 

Odev žien

Tak, ako odev mužov na prelome 19. a 20. storočia netvorilo veľa odevných súčiastok ani odev žien sa neskladal z väčšieho počtu. Tvoril ho rubáš, rukávce, spodná a vrchná sukňa, živôtik, zástera, blúzka a blúza alebo kabátik.
Rubáš - vlastne dlhá ženská spodná košeľa bez rukávov, sa skladal z dvoch častí: hornej stánky, oplečka, ktorá obopínala hruď a spodnej sukňovej časti, vlastného rubáča. Sukňová časť bola v páse drobno nazberaná a zbery boli upevnené konopnými niťami. Oplečko bolo na chrbtovej časti zdobené pásom bielej krížikovej výšivky. Rubáš siahal od podpazušia niže kolien. Obliekal sa na holé telo. Šil sa z domáceho konopného plátna. Nový rubáš na tele svrbel lebo konopné plátno bolo drsné, zmäkol až keď bol niekoľkokrát opraný. Ženy prestali nosiť rubáš v priebehu prvej polovice 20. storočia. Najskôr ho opustili mladšie generácie žien a najdlhšie ho nosili ženy najstaršej generácie.
Rukávce - krátka ženská košeľa, dopĺňali v odeve rubáš. Boli rovného strihu, s kolmo prišitými rovnými širokými rukávmi a nízkym stojatým golierikom. Siahali niže pása a zakasávali sa do sukne. V 19. storočí sa na všedný deň šili najmä z konopného plátna, koncom 19. storočia už boli aj z hrubšieho kupovaného bavlneného plátna. Sviatočné rukávce boli z jemného bieleho batistu. Konce rukávov na rukávcov, ktoré siahali niže lakťov boli stiahnuté do taclí. Okraje taclí na sviatočných rukávcoch zdobila biela paličkovaná čipka. K sviatočným rukávcom patrilo okružie, krézl, ktorý mal podobu úzkeho golierika, ktorý sa dodatočne zapínal na hrdlo. Na hornom okraji okružia bol prišitý pás širokej paličkovanej čipky. V prvej polovici 20. storočia okružie, krézl zaniklo a čipka sa začala prišívať priamo na nízky stojatý golier rukávcov.
Blúzka - Začiatkom 20. storočia vystriedala rukávce blúzka - jupka. Blúzky sa šili z jemnejších, pracích materiálov a nepodšívali sa. Mali obdobný strih ako kacabajky, s preloženým golierom, s krátkymi alebo dlhými rukávmi. Krátke rukávy boli na blúzkach, ktoré sa nosili v letnom období. Blúzky s dlhými rukávmi sa nosili v zimnom období. Zapínali sa na jeden rad gombíkov. Pozdĺž zapínania ich zvyčajne zdobili zámiky. Slobodné dievčatá a mladé ženy nosili blúzky bledých farieb a staršie ženy tmavých farieb. Blúzky sa zakasávali do sukne.
Sukňa - tvorila ďalšiu súčasť základného ženského odevu. Siahala od pása niže kolien. Zošitá bola z troch až piatich rovných pôl materiálu. Predný diel, ktorý zakrývala zástera býval z úsporných dôvodov vždy z lacnejšej látky; v strede mal rozparok. Zadné diely boli v páse naskladané. Všetky diely boli v páse všité do obalku, ktorý sa uväzoval na pár tkaníc. Spodný okraj sukne bol z vnútornej strany podložený širším pruhom plátna, ktorý chránil spodný okraj pred predratím. Sviatočné sukne boli po celej dĺžke skladané. Sukne na všedný deň boli neskladané, rozhodené.
Sukňa na všedný deň bola pôvodne z farbiarskeho plátna. Vzhľadom na materiál z ktorého bola ušitá sa zvykla nazývať barvenícka sukňa. Neskôr sa sukne na všedné dni začali šiť aj z kartúnu a iných materiálov, ktoré sa dali prať. Sviatočné sukne sa šili z rôznych druhov vlnených, hodvábnych alebo bavlnených priemyselne vyrábaných látok - z kašmíru, delénu, šifónu, atlasu, často s lesklým povrchom. V priebehu prvej polovice 20. storočia aj zo štofu. Sukne na všedný deň boli vždy z tmavých materiálov. Sviatočné sukne slobodných dievčat a mladých žien boli svetlých farieb a sukne starších žien tmavých farieb. Farba sukne určovala tiež farbu živôtika, museli spolu ladiť. Na slávnostné príležitosti, a najmä na sobáš sa v minulosti nosila sukňa z jemného súkna červenej, modrej, sivej alebo béžovej farby.

Sviatočný odev mladej ženy, 20. roky 20. st.

 

Zástera - sukňu dopĺňala zástera, fertoch. Zástery boli široké, šili sa z pása látky po dĺžke, šírka plátna tvorila dĺžku sukne. Na všedné dni boli koncom 19. storočia z domáceho, na modro alebo čierno zafarbeného konopného plátna. Sviatočné zástery boli z kupovaného bavlneného plátna. Oboje boli tmavé, modrej alebo čiernej farby. Výzdoba sviatočných záster bola veľmi skromná. Bolo to zvyčajne len niekoľko úzkych zámikov alebo strojového preštepovania v dolnej časti zástery. Na spodnom okraji mohla a nemusela byť našitá užšia čipka príslušnej farby. Začiatkom 20. storočia sa začali šiť zástery aj z látok, ktoré mali na jednom okraji širší alebo užší pás bielej strojovej výšivky, ktorý po ušití zástery zdobil jej spodný okraj. Súčasťou slávnostného odevu slobodných dievčat a mladých žien na veľké sviatky alebo na sobáš bola biela zástera z jemného batistu zdobená bielou dierkovou výšivkou a pásikom bielej čipky dookola. Ak mala žena oblečenú bielu slávnostnú zásteru, tak živôtik bol prepásaný širokou bielou, bielo vyšívanou stužkou, ktorej konce viseli dolu sukňou vzadu.
Živôtik - ku všednému i sviatočnému odevu žien patril živôtik, prucel. Na všedné dni sa živôtiky šili z kanafasu alebo kartúnu. Sviatočné boli z hodvábneho saténu. Platila zásada, že materiál a farba živôtika musela korešpondovať s materiálom a farbou sukne. Podšité boli zvyčajne domácim konopným alebo hrubším kupovaným bavlneným plátnom, ktoré držalo formu živôtika. Siahali do pása, nezakasávali sa do sukne. Na spodnom okraji bol našitý užší volán, ktorý na chrbte prechádzal do zvlnených šosíkov. Pôvodne sa živôtiky nezapínali, ale sa šnurovali. Na prelome 19. a 20. storočia sa popri šnurovaní začali aj zapínať na niekoľko kovových spiniek alebo gombíkov. Jedinú ozdobu živôtika mohli byť zúbky z užšej skladanej stužky, ktoré boli našité na okrajoch a pás širokých krokvičkových stehov cez chrbtové švíky.
Spodná sukňa - Súčasťou tradičného odevu bola spodná sukňa, škrobenica. Obliekala sa na rubáč a nosila sa len vo sviatočné dni. Bola ušitá z troch až piatich rovných pôl kupovaného bieleho bavlneného plátna. Spodný okraj mala zdobený čipkou alebo bielou strojovou výšivkou. Bola tak tuho naškrobená a vyhladená, že keď sa postavila na zem, samostatne stála. Žena, ktorá mala oblečené škrobenice mala problém si sadnúť, musela len stáť. Ideálom ženskej krásy v minulosti bola žena plných bokov. Tomu bol aj prispôsobený počet spodných sukní. Žene plnších bokov stačila jedna škrobenica. Žena útlejších bokov ich mala oblečené dve alebo i viac. V prípade potreby sa jedna spodná sukňa vykasala vyše pása, previazala a horný okraj sa prehol a skrútil tak, aby vytvoril okolo pása akúsi vypchávku bokov. Výsledná forma sukne bola veľmi široká.
Vrchný odev žien - V chladnom období nosili ženy v minulosti rekl - krátky, niže pása siahajúci priliehavý kabátik. Šil sa z modrého súkna alebo z tmavého kašmíru, fialovej, prípadne čiernej farby. Začiatkom 20. storočia staršiu formu kabátika, vystriedala novšia forma - kacabajka. Kacabajky sa šili už priemyselne vyrábaných látok rôznych farieb. Zapínali sa na dva rady drobných gombíkov. Zapínanie lemovali pásy tabličiek - našitých úzkych stužiek alebo čipiek kontrastných farieb. Rekle i kacabajky boli podšité hrubším bielym flanelom alebo barchetom. V zimnom období si ženy cez hlavu a na kabátik prehodili ešte vlniak so strapcami. V kronike obce sa zachovala informácia, že v dávnejšej minulosti ženy nosili v zime aj mentieky.
Mentieka je zvláštny druh vrchného odevu, ktorý v minulosti nosili muži i ženy. Šili sa z jemného súkna prevažne v odtieňoch modrej farby. Boli rôznej dĺžky, siahali niže pása i niže kolien. Podšívali sa bielou ovčou kožušinou. Okraje zvyčajne lemovala kožušina z líšky alebo kuny. Zapínali sa na kovové, často strieborné alebo postriebrené gombíky. Okolo zapínania, pozdĺž okrajov a na chrbtových švíkoch mali našité ozdobné hodvábne pozamentové šnúry. Nosili sa najmä na západnom a severnom Slovensku. V niektorých oblastiach boli do začiatku 20. storočia dokonca povinným svadobným odevom ženícha a najmä mladuchy. Mentieky pre svoju nákladnosť nevlastnili všetky rodiny, podľa potreby sa na sobáš aj požičiavali. Pôvodne boli odevom zemanov a šľachty.
Ženský účes a úprava hlavy - Účes slobodných dievčat a vydatých žien mal rovnaký základ. Vlasy na hladko začesali dozadu a na zátylku sa rozdelili do dvoch prameňov, ktoré sa zaplietli do vrkočov, mrdasov. Ak malo dievča alebo žena málo vlasov, zaplietol sa len jeden vrkoč. Dva vrkoče sa obkrútili okolo hlavy a pomocou šnúrky, ktorá bola vpletená do ich koncov a kovových vláseniek, hornóglí sa na hlave upevnili do účes, ktorý sa nazýval na zahrádku. Slobodnému dievčaťu jeden vrkoč s uviazanou mašľou visel dolu chrbtom. Krátky žensky účes sa objavil až v období pred polovicou 20. storočia. Ako prvé ho začali nosiť dievčatá, ktoré pracovali mimo obce a prezliekli sa do mestského odevu.
Slobodné dievčatá chodili väčšinou prostovlasé, len v chladnom období a v zime si zvykli uviazať na hlavu štvorcovú šatku z priemyselne vyrábaných materiálov. Už koncom 19. storočia nosili šatku na hlave aj vydaté ženy. Vydatá žena sa nemohla ukázať na verejnosti s nepokrytou hlavou. Existovali dva spôsoby uviazania šatky. Jeden bol taký, že sa šatka uviazala pod bradou a druhý, pri ktorom sa viazala na zátylku, na hanačku. Šatky sa kupovali sa na jarmokoch alebo v obchodoch. Druh materiálu, farebnosť a výzdoba šatiek sa menili v závislosti od príležitosti nosenia a veku ženy. V zimnom období boli šatky z hrubších a teplejších látok.

Sviatočný odev slobodných dievčat na veľké sviatky, 30. roky 20. st.

 

Čepiec - Vydaté ženy pôvodne nosili vo všedné i sviatočné dni na hlave čepiec. Čepiec bol ušitý z jemnejšieho bavlneného plátna, skladal sa z predničky a dienka. Vo všedné dni bol bez výzdoby. Sviatočný čepiec mal na predničke našité vo viacerých radoch naskladané úzke biele a farebné hodvábne stužky. Stužky a dienko čepca boli husto pošité striebornými, zo skla fúkanými perličkami. Prvý čepiec dostala mladá žena ako svadobný dar od svojej krstnej matky. Do tohto čepca ju na svadbe začepčili, v ňom išla v prvú nedeľu po sobáši do kostola. Každodenné nosenie čepca s najväčšou pravdepodobnosťou zaniklo už koncom 19. storočia lebo začiatkom 20. storočia vydaté ženy nosili čepiec už len pri výnimočných príležitostiach, keď išli na krst alebo na svadbu. Navyše, zachovala sa len sviatočná podoba čepca. Veľa sviatočných čepcov sa stratilo aj preto, lebo bolo zvykom dať sviatočný čepiec žene na hlavu do truhly keď zomrela.
Doplnky ženského odevu - Tradičným doplnkom dievčenského odevu bola okolo hrdla na tesno uviazaná tmavá stužka, na ktorej visel krížik alebo agnuštek. Ďalšia tmavá stužka s príveskom visela na hrudi. Slobodné dievčatá i vydaté ženy zvykli pri sviatočnom oblečení držať v ruke malú bielu vreckovku s čipkovým okrajom a voňačku z kvetov. Voňačku z kvetov mali slobodné dievčatá zastoknutú aj vo výstrihu živôtika. Ak išli do kostola držali ešte modlitebnú knižku a okolo ruky mali omotané pátričky. 

 

Výber zo štúdie Tradičný odev Plaveckého Petra. Autor štúdie - Mojmír Benža, vedecký pracovník Ústavu etnológie SAV. Štúdia vznikla na základe rozhovorov s Máriou Ambrovou a Teréziou Kovárovou. Staré fotografie zhromaždili od rôznych rodín obce Mária Albertová, Anna Lačná a Anna Mancová.