Unín

 

 

 

 

 

 

 

Jedným z viacerých typov ľudového odevu okresu Skalica je unínsky typ kroja. Bol rozšírený a doteraz je príležitostne používaný v obciach Unín a Radimov. Pre kroj týchto dvoch vedľa seba ležiacich obcí je platné členenie uvedené v úvodnej časti.

Ženský letný sviatočný -  príležitostný sedliacky kroj patrí medzi najnákladnejšie a najpracnejšie zhotovované kroje. Tvoria ho tieto súčasti:

RUBÁČ - ušitý z podomácku utkaného konopného plátna, skladal sa z dvoch častí (vrchnej a spodnej navzájom zošitých)

RUKÁVCA - boli v minulosti zhotovované z najjemnejšieho plátna vyrábaného doma, v neskoršej dobe z MOLU. Široké krátke rukávy siahajúce po lakte sú ukončené širokou čipkou.

ŠKROBENICE - ktoré bývajú tri alebo štyri sú naskladané na spodnej časti je prišitý ŠTIKERAJ (2 až 3 cm široká hustá čipka). Škrobenice museli presahovať dĺžku sukne práve o šírku štikeraju.

SUKŇA - farebná z KAŠMÍRU alebo BROKÁTU, skladaná s jemnými zúbkami na spodnej časti. V strede dĺžky sukne po jej obvode je prišitá biela široká stužka.

LAJBL - so šnorovaním na HAKLÍKY (háčky). K unínskému typu kroja sa nosili dva druhy lajblov

1. Zlatohlavový – zhotovený z brokátu, častokrát doplnený výšivkou alebo korálkami

2. Vyšívaný – a) bavlnkami

                       b) šíkom – zlatou alebo striebornou kovovou niťou

                       c) ovsíkami, tzv. BRINKÁČOVÝ

                      d) kombinovanou technikou

 Na jednofarebnej látke rôzneho druhu (podľa doby vzniku), sú na chrbátovej časti výšivky s rastlinnými motívmi. Na tejto časti je i prišitý jeden alebo dva ŽGOLKY (oklasky kukurice obšité plátnom) pre lepšie uviazanie škrobeníc a sukne, okolo pása.

ZÁSTERA      čierna, štorcová, vyšívaná vo všetkých štyroch rohoch a širokou pozdĺžnou pásovou výšivkou na plno s rastlinnými motívmi. Zástera sa priväzovala okolo bokov dvomi stužkami o dĺžke až 2 m s mašľou vzadu. Zvláštnosťou okrem dĺžky stužiek  a uväzovania do bokov je i to, že stužky boli prišité k zásterám 10 až 15 cm od horných rohov smerom k stredu. Novšie zástere sa uväzujú šnôrkami a okolo pásu sa ovíja samostatná stužka s mašľou vzadu. Zástere nosili iba slobodné dievčatá.

ČIPKY - okolo hrdla uväzované vpredu, na ktorých boli dve dlhé stužky zviazané do mašle.

ČIŽMY - čierne, tvrdé, prešívané žltou niťou na vyššom opätku s podkovičkou.

TYLANGR    týlová šatka s výšivkou v troch rokoch, ktorú nosili slobodné dievčatá. Neskoršie sa popri tylangri nosili na hlave VOŠTICHL, hodvábna šatka v ojedinelých prípadoch v jednom rohu s výšivkou na plno.

Rozlišovacími znakmi medzi slobodnými dievčatami a mladými vydatými ženami z unínskeho typu kroja je to, že slobodné nosili na hlave šatku a vydaté ženy čepiec, čo je vlastne rozlišovacím znakom u všetkých typov krojov. Ďalším znakom bolo u slobodných nosenie štvorcovej zástere s veľkoplošnou výšivkou na plno, zatiaľ čo vydaté ženy nosili pozdĺžny FJERTOCH so skromnou  výšivkou (i keď sa vyskytujú fjertochy s obdobnými bohatými výšivkami ako na zásterách) a obšitý čipkou. Uväzovanie bolo do pásu šnôrkami prišitými v horných rohoch fjertochu. Farba bola príbuzného odtieňa ako farba sukne.

Nosenie čepca si vyžadovalo okrem úpravy vlasov (boli zapletené do jedného vrkoča a okrútené okolo hlavy) i ďalšie pomocné doplnky ako je OBÁLENKA (zhotovená z kôry stromu), GARGULA (kúsok plátna alebo hodvábu chrániaci čepiec proti zašpineniu od vlasov) a HARASKY (širšie šnôrky žltej a rúžovej farby okrútené okolo hlavy). Na tylové denko čepca sa pripínajú dve mašle zo širokých stužiek a to biela, na ktorú sa pripína ešte červená. Po bokoch týchto širokých stužiek siahajúcich pod pás sa pripínajú ešte dve stužky VISÁKY, siahajúce až po dĺžky sukne. 

K čepcom vydatých žien môžeme poznamenať, že okrem symboliky o spoločenskom postavení ženy boli i znakom majetnosti celej rodiny. Čepce vyšívané šíkom, t.j. zlatou a striebornou niťou so širokou čipkou vpredu boli v minulosti finančne veľmi nákladné a mohli byť znakom iba dobre hospodársky prosperujúcich rodín. V prechodných ročných obdobiach slobodné i vydaté ženy nosili miesto rukávcov a lajbla JUPKU a GANÍROM, na chrbáte s niekoľkými skladanými záhybmi čo bola ozdoba ako ŠOŠKY na KACABAJI nosenej v zime.

Mužský letný sviatočný – príležitostný sedliacky kroj má o niečo menej súčastí ako ženský. Tvorili ho:

ŠIRÚCH - malý, guľatý, čierny klobúčik s úzkou strieškou. Ako ozdobu mal striebornú šnôrku so štyrmi pármi strapčekov. Za širúchom slobodný mládenci nosili biele KOSÍRKY (kohútie perá z chvosta).

KOŠELA - z bieleho plátna bez goliera s uväzovaním pod hrdlom širokou vyšívanou stužkou na mašľu. Pôvodná košeľa unínskeho typu mužského kroja mala rukávy bez vyšívania ukončené manžetou. Po roku 1945 preniká sem zo susedných typov krojov košeľa so širokými rukávmi bez manžiet ukončené bohatou výšivkou.

LAJBL - malý živôtik z brokátu, na ktorý sa pripína široká ale krátka stužka obšitá čipkou. Dĺžka a šírka tejto stužky je charakteristická pre popisovaný typ kroja.

STRAPČÁK - sa nazýva hodvábna šatka s doma háčkovanými strapcami uväzovaná okolo hrdla.

SÚKENNÉ GATE - modrej farby, na predu a po bokoch s čiernym šujtášovým našívaním. V razporku gatí slobodní mládenci nosili bielu vyšívanú šatku RUČNÍK zložený do trojuholníka.

SPODKY - nohavice z tenkého plátna nosené pod súkennými gaťami

ČIŽMY - nosené ku kroju boli čierne, tvrdé

 

Muži v prechodnom a zimnom období nosili HUŇU z bieleho súkna siahajúcu do polovice lýtok so širokým štvorcovým golierom, ktorý sa za nepriaznivého počasia prehodil cez hlavu. Medzi slobodnými mládencami a ženatými mužmi bola  rozdielnosť v nosení niektorých súčiastok kroja, či vlastne ozdôb ako sú kosírky a vyšívaný ručník, ktoré ženáči nenosili. Oproti tomu však nosili úzku dlhú zásteru z modrého plátna s rastlinným vyšívaním vo všetkých štyroch rohoch farebnými bavlnkami na plno a na spodnej časti s úzkou pásovou výšivkou. Spodná časť mužskej zástere bola ukončená vystrihovanými zubami o veľkosti 2 – 2,5 cm.

Zástera sa uväzovala okolo pásu dlhými stužkami mašľou vpredu. Stužky neboli prišité v horných rohoch, ale niekoľko centimetrov od nich smerom k stredu, takže tieto boli voľné ako u zásterí slobodných dievčat.

V skúmanej lokalite žilo v minulosti niekoľko málo zemianskych rodín, ktoré sa svojím životom a hospodárskymi pomermi vôbec nelíšili od ostatných obyvateľov. V duchu života svojej doby bola však u nich snaha zvýrazniť aspoň navonok  rozdielne spoločenské postavenie, ktoré sa premietlo predovšetkým do spôsobu obliekania. Všedný pracovný odev sedliakov a zemanov bol  rovnaký. U mužov konopná košeľa bez goliera so zaväzovaním na šnôrku pod hrdlom a širokými rukávmi, konopné široké nohavice, tzv. GACE, okolo pásu modrá zástera s vystrihovanými zubmi na spodnej časti. Na nohách boli obuté PANTOFLE alebo čižmy. Ženský pracovný kroj tvoril rubáč, sukňa z lacného plátna, biele rukávce bez akýchkoľvek ozdôb, modrá zástera opásaná okolo bokov, na spodnej časti s vystrihovanými zubmi. Podľa ročného obdobia chodili bosé, v pantofliach, botách alebo čižmách. Sviatočný zemiansky kroj sa v Uníne a Radimove nezachoval až do dneška. So zánikom tejto spoločenskej vrstvy obyvateľstva zanikajú i jej vonkajšie spoločenské prejavy, ku ktorým patrí okrem iného i spôsob obliekania.  Môžeme ho rekonštruovať iba na základe ústneho podania obyvateľov spomínaných obcí. Podľa tohto svedectva, ženský sviatočný zemiansky kroj tvoril rubáč, škrobenice, rukávce, sukňa veľmi  drobno skladaná (asi 1 cm) bez našitej stužky, lajbl so zapínaním na gombíky nosený na sukni a bez akéhokoľvek  vyšívania. Okolo pásu bol šnôrkami uviazaný fjertoch taktiež bez vyšívania. Hrdlo a časť ramien zakrýval široký stojatý KRÉZL zhotovený so širokej skladanej stužky, na ktorý sa vzadu pripínala mašľa. K tomuto kroju sa nenosili čižmy, ale dvojševové boty  na šnorovanie. Slobodné dievčatá nosili na hlave tylagr, vydaté ženy nosili čepiec podobne ušitý ako detský čepiec GARGULA. Na jar a na jeseň sa miesto rukávcov a lajbla nosila jupka ale bez ganíru a v zime  kacabaja s dvomi šoškami vzadu zatiaľ čo kacabaja k sedliackemu kroju mala po dvoch šoškách i na bokoch.

 

Zdroj: Ing. Miroslav Čársky