Košík
0
0,00 €
V tejto kapitoli sa scem vjenovat našej miłej reči - záhoráčťiňe. Aj tadik mám pocit, že sa na ňu trochu zapomíná a viprávjá sa ináč, jak za našich praroďičú časú. Bez novích słov sa jestvovat nedá, ale aj tak mja ti staré idiómi (frazologizmi) velice fascinujú. Robjá život farbiťejším, poetickejším, a sú ovjerené časem. Tito rúzné slovné spojeňá a prirovnaňá sa navždicki vitrácajú. Čaško ich čovek enem tak z rukáva visipe - spomene si až v príhodnej chvíli. Já ket ňeco trefné začujem, hnet si to rači zapíšem.
...napadá vás ešče ňeco? Napíšte mi!